Za socializmu len málokto dostal meno Klaudio, nie?

Určite. Vybrala mi ho mama, ktorá chcela, aby sme aj s bratom mali talianske mená. Na tú dobu bola dosť odvážna. To meno však vlastne nemá zdrobneninu, a tak ma ľudia oslovujú prezývkami ako Klauďák či Klauďo.

Karatistom bol aj váš otec, vo vašom prípade teda jablko spadlo priamo pod strom.

Do tohto športu bol fanatik, stal sa niekoľkonásobným majstrom Československa. V tom čase on ani jeho kolegovia nemali vlastný klub, a tak cestovali po pretekoch jeho žigulákom. Nakoniec spolu s najlepším kamarátom Miroslavom Tóthom založili nitriansky klub. Je prirodzené, že som s tým začal aj ja. Domov nám kúpil veľkého plyšového medveďa, na ktorom sme ako decká trénovali prvé nemotorné kopy. O filozofii, ktorá sa s karate spája, sme vtedy nemohli tušiť, fungovali sme na princípe „kopni maca do hlavy“ alebo mu daj päsťou. Dieťa to láka, navyše vtedy v televízii bežal maďarský seriál Linda.

Kráska s babetou?

Tá. Keď sa v tom čase robil nábor na karate, pod jej vplyvom prišlo do telocvične v Nitre až 100 ľudí, a väčšinou práve dievčatá. Kedysi dávno v histórii sa však to, s čím začali budhistickí mnísi v kláštoroch, vôbec nevolalo karate. Systematickým súborom nejakých bojových techník, úderov holými rukami a kopov sa to stalo až neskôr. Kara doslova znamená prázdny, te zase ruku, ide teda o umenie prázdnej ruky, boj bez zbrane. Pojem prázdny môžeme vnímať aj ako prázdnotu, v tomto prípade ako dedičstvo zenbudhizmu, ktoré predstavuje vyrovnanosť, neexistenciu egoizmu či absenciu emócií. Existuje množstvo odnoží karate, určite sa nedá hovoriť o jednom štýle.

autor: Karol Sudor

VIDEO

Klaudio Farmadín o karate

Spustiť len audio | Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Chudobnejších to stopne

Ku karate sa pridáva aj slovko dó. Čo znamená?

Cestu. Je to vlastne cesta životom, na ktorej sa vyvíjate a bojujete s prekážkami, pričom vôbec nemusí ísť len o prekážky v športe.

Robíte aj trénera či učiteľa, ktorému sa hovorí sensei. Aké deti sa dnes hlásia?

Mnohí rodičia privedú deti, ktoré sú v bežnom živote príliš plaché a chcú, aby sa osmelili. Druhou veľkou skupinou sú hyperaktívni jedinci, ktorí sa potrebujú vyblázniť, vybiť energiu, naučiť sa istej disciplíne. Všeobecne je však menej záujemcov ako v minulosti, lebo športov, ktoré môžu rodičia pre potomka vybrať, je mnoho. Napriek tomu, že karate je divácky atraktívny šport, nie je finančne lukratívny. Ak chcú rodičia niečo také, volia skôr tenis alebo hokej.

Chodia aj deti premotivovaných rodičov?

Vždy budú existovať takí, čo budú od detí vyžadovať veľké výsledky za každú cenu. Úlohou senseia je im potom vysvetliť, že nie vždy to ide, lebo každé dieťa má iné predpoklady. A dieťa sa zase musí naučiť, že aj keď prehrá, je prirodzené sa ukloniť súperovi, podať mu ruku a neprejavovať žiadne emócie typu nadávky rozhodcom, súperom a podobne. Nedávno som riešil podobný prípad. Jeden žiak schválne udrel druhého a ten mu to chcel vrátiť. Bolo treba vysvetliť mu, aby sa toho zdržal, lebo ho nakoniec môžu vylúčiť, a to práve v štádiu, keď vyhrával.

Je karate skutočne najmä o fair-play?

Ako sa to vezme. V dnešnom súťažnom športovom karate sú povolené tri fauly, teda zakázané techniky, čo sa do istej miery s fair-play vylučuje. Je to však ako pri futbale – radšej niekoho stiahnete za dres na zem, ako by ste mali dostať gól. Fair-play je teda skôr o tom, že musíte bojovať podľa pravidiel. A ak tie pripúšťajú istý počet faulov a diskvalifikujú vás až po štvrtom, tak na ne máte právo, lebo je to súčasť taktiky, čo nevedia ani mnohi tréneri. Samozrejme, od pôvodnej myšlienky, s ktorou sa kedysi celé bojové umenie formovalo, sa to trochu odklonilo.

Neraz sa k športovaniu dostávajú deti bohatších rodičov, ktoré dokážu sponzorovať aj to, aby ich potomok hrával, hoci nie je najlepší v tíme. Deje sa to aj v karate?

Do istej miery áno. Kým sa hráme na malom slovenskom piesočku, je to v poriadku, lebo štartovné je pre každého rovnaké. Ak sa však chcete konfrontovať s najlepšími, musíte cestovať za súpermi do zahraničia, a tam sa to už prejaví. Kto na to nemá, má smolu. Zväz síce tým lepším niečo uhradí, ale istému doplácaniu sa nevyhne nikto. Ak sú také akcie ikskrát do roka, nazbiera sa to a tých chudobnejších to stopne.

Po kariére by nás mala vziať polícia či armáda, ale nedeje sa to

Aké peniaze sa točia u  najlepších? Nemyslím karatistov, ktorí povedzme ako vy či iní vojaci v Dukle Banská Bystrica dostávajú stabilný plat.

V porovnaní s vrcholovými podujatiami tenistov je to almužna. Na ministerstve majú tabuľkový systém, za majstra sveta dostanete možno dvetisíc eur, pričom napríklad v Turecku ci Azerbajdžane 70-tisíc americkych dolárov. Samozrejme, isté odmeny sa dajú zarobiť na rôznych turnajoch, ale v porovnaní s populárnymi športmi sú to drobné.

Aj na tej Dukle je len istý počet miest a ako všade, aj tam je dnes tendencia znižovať stavy. Otázne je, koľko extraligových hokejistov či futbalistov by bolo ochotných hrávať za plat profesionalneho vojaka. Karate ako individuálny šport by mal byť výrazne podporovaný práve armádou či políciou, to isté sa týka džudistov, boxerov a ďalších. Niekto dlhé roky vrcholovo robí karate, venuje tomu celý život, trénuje od rána do večera, nosí medaily. Raz s tým však skončí a čo ďalej? Poďakujú mu za vzornú reprezentáciu, podajú ruku, ale on sa musí naučiť robiť nieč iné. Nie každý môže byť trénerom.

Vojaci majú nárok na výsluhový dôchodok, nie?

Ale práve teraz sa to všetko mení. Mám za sebou desať rokov v armáde a netuším, či naň vôbec budem mať nárok. Čo potom, keď už nebudem na vrchole? Otvorím si krčmu či kaviareň?

Ako by to malo fungovať?

Tak, že keď už budeme relatívne starí, nájdeme uplatnenie v armáde či polícii, napríklad ako tréneri, výcvikári a podobne. Kto má policajtov či vojakov učiť sebaobranu, ak nie práve bývalí reprezentanti? Žiaľ, takto to nefunguje.

Karate nepatrí medzi olympijské športy. Štve vás to?

Už to neriešim. Stále sú okolo toho nejaké kampane a lobingy, teraz sa zase sľubuje, že o dva cykly by sa tam karate mohlo dostať, ale to počúvame už roky. Mal som len pätnásť, keď som začul, že čoskoro budeme mať šancu sa tam prebojovať. Raz nás predbehne golf, inokedy ďalší šport, jednoducho nás tam nezaraďujú, lebo inde sa točia väčšie peniaze. Pritom keby tam dali karate, pribudnú do neho aj financie. Dokonca si pamätám, ako sa zámerne menili pravidlá, len aby boli jasnejšie, prehľadnejšie, aby bolo menej zranení, aby to celé bolo divácky atraktívnejšie a podobne. Nič nepomohlo.

U nás starých vyhadzujú z roboty, v Japonsku sú králi

Viackrát ste boli v Japonsku. Ako je vnímané karate tam?

Prvýkrát som bol v Kjóte v roku 2000 a podarilo sa mi priniesť striebro, v roku 2008 som bol v Tokiu, pričom už týždeň predtým sme sa pripravovali v Okinawe. Tento rok som sa v rámci prípravy na majstrovstvá sveta rozhodol ísť do Osaky, kde mám dobré kontakty. Oplatí sa to vidieť aj zažiť, lebo niektoré veci sa k nám nedostanú. Napríklad to, ako funguje tamojšia karatistická hierarchia.

Konkrétne?

Je to presne ako v starých filmoch. Prídete do telocvične, zrazu sa otvoria tie ich klasické zasúvacie dvere a všetci cvičenci okamžite naklušú so sklopenými hlavami vytvoriť lievik. Sensei – tréner prejde okolo nich, vojde do svojho ofisu, a keď si chce zapáliť cigaretku, nabehnú mladí, pripália mu, nalejú čaj, kávu, jednoducho kmitajú. Majstra si všetci vážia, úcta voči starším sa prejavuje všade, dokonca som ju zažil na vlastnej koži.

V čom?

Mnohí z tamojších športovcov vedeli, čo som dosiahol, takže tí mladší ma hneď po tréningu obkolesili, dali mi dole kimono a pýtali sa, či ho majú na zajtra oprať alebo ho stačí vysušiť. Na druhý deň ma čakalo poskladané kimono s opaskom, dokonca mi podávali uterák do sprchy. U nás by bol takýto prístup neprirodzený, mladším by to ani nenapadlo. Lenže v Japonsku to nie je šikanovanie, oni sa nad tým ani nezamýšľajú.

Keď sme šli na obed, my starší sme si sadli a mladší sa automaticky postavili do radu, aby nám priniesli jedlo. Dokonca som videl, ako svojmu majstrovi na stole pootočili šálku kávy tak, aby mal uško na tej strane, kde aj ruku, ktorou ju zdvíhal. Urobili to len preto, aby si ju nemusel pootočiť sám, čo by bol jeden úkon navyše.

Ako trénujú?

Naplno. U nás doma sme na tréningoch trochu fajnovejší. Keď vás niekto riadne trafí a zabolí to, poviete mu, nech si dá pozor. Tam idú po sebe ako hovädá a keď niekomu vyrazia dych, všetci sa na tom smejú. U nás by hneď nabehli k nemu s obavou, či sa mu nič nestalo. Je to úplne iný prístup. Keď jeden z chalanov dostal KO a vytiahli ho na vzduch, aby sa prebral, ostatní sa potajomky rehotali. Na druhej strane sú veľmi ochotní ukázať a naučiť vás ich najlepšiu techniku.

Mňa tam tiež nik nešetril, občas som dostal riadne šupy. Lenže skončil sa tréning a ten, čo mi v zápase naložil, prišiel za mnou, uklonil sa, dal mi dole kimono, vyvesil ho a potom do sprchy priniesol uterák a šampón. Najskôr mi to prišlo trápne, potom som pochopil, že to musím rešpektovať. U nás je dôchodca chudák, na okraji spoločnosti, nemôže si dovoliť večeru v reštaurácii. Tam mal majster najdrahšie športové auto, a keď partiu pozval na pivo a steaky, celé to s úsmevom zatiahol. Kým u nás starých vyhadzujú z roboty ako nepotrebných, tam majú najstarší najvyššie platy a robia riaditeľov firiem. Veď aj vďaka tomu môžu japonskí dôchodcovia cestovať po svete.

Kto sa chce ubrániť, musí sa naučiť vyprostiť

Písali ste, že je zaujímavé, ako ruka človeka na jednej strane dokáže robiť mikrochirurgické zákroky a na druhej nahradiť pneumatické kladivo. Dá sa jedným úderom zabiť?

Samozrejme. Telo človeka má niekoľko mimoriadne zraniteľných bodov. Na Novom Zélande som spolu s domácimi trénoval práve tradičné okinawské karate. So športom to nemá nič spoločné, učili sme sa vyslovene bojovať a útočiť práve na tieto miesta. Robí sa tam tiež to, že sa do zeme zabije tvrdá doska, takzvaná makiwara, a vy do nej neustále udierate hánkami prstov – najskôr zľahka, nakoniec naplno. Stvrdnú vám potom ako skala.

Ak ma niekto prepadne na ulici, môžem ako netrénovaný laik použiť zaručenú techniku, ktorou si pomôžem?

Ťažko povedať, záleží na tom, aký je útočník. Najlepšie je niekam zájsť a natrénovať si aspoň takzvanú vyprosťovaciu techniku pre prípad, že vás niekto zovrie zozadu alebo chytí za krk. Vyprostenie, dobrý úhyb či blok sú základ, lebo potom už môžete bojovať, kričať o pomoc alebo ujsť. Nemusíte sa dať priamo na karate, toto vás naučia aj na džude, zápasení či rôznych tréningoch MMA, ktoré sú dnes veľmi populárne.

Ak päťdesiatkilovú babu schmatne stokilový chlap, bez tréningu si pomôže len ťažko. Pamätať si treba jedno – pri obrane je dôležitý moment prekvapenia. Ak na vás niekto zaútočí a vy mu nečakane pichnete prst do oka, pravdepodobne vám dá pokoj. Mlátiť sa s ním fyzicky nemá veľký význam. Okrem toho potrebujete to najdôležitejšie – silného ducha, teda že sa nezľaknete a nespanikárite. Ale aj to vám bude nanič, ak bude útočníkov viac alebo budú mať zbraň.

Už sa vám stalo, že ste sa museli v civile brániť?

Málokedy. Slovensko je malý štát, Nitra ešte menšie mesto, takže sa tu poznáme a nik ma nanapáda. Ak sa to stalo, šlo skôr o cudzích. Na druhej strane sa držím teórie, že na každého chlapa sa nájde chlap, takže také situácie nevyhľadávam. Netreba zbytočne vyskakovať na druhých, ale zase sa ani nechať dobiť. Problém je, že dnes vás hocikto môže zažalovať aj za facku, ktorou ste sa bránili, a budete donekonečna lietať po polícii a súdoch. Mne to za to nestojí.

Čierne opasky sa stávajú biznisom

Na blogu tvrdíte, že čierny opasok si dnes môže hocikto kúpiť cez internet, čím sa to celé degraduje. Za veľmi starých čias bol vraj opasok iba biely a karatista si ním po každom tréningu utieral pot. Tak postupne tmavol výhradne vtedy, keď si bolo čo utierať.

Tak som to počul, hoci neviem, či je tá legenda pravdivá. Minule som dokonca v zahraničí videl, že existuje aj detský čierny opasok. Aký zmysel to má pre desať či dvanásťročné decká?

Získavajú ich bez námahy a teda ich to nemotivuje, aby na sebe makali?

Nie. Ide najmä o biznis. Detský tréner jednoducho svojim žiakom urobí takzvané páskovanie a za to vyberá peniaze. Rodičia to zaplatia, lebo sa tešia, že ich potomok získal čierny opasok, čo má väčší cveng ako biely opasok so žltými koncami. Takto sa to robí najmä v Amerike. Prečo to nemôže fungovať ako má, teda že začiatočník má najskôr biely opasok, potom získa žltý, postupne oranžový, zelený, modrý, hnedý, ďalší hnedý a až nakoniec čierny?

V karate je možné získať 10 danov. Vy máte aký?

Štvrtý. Desiaty majú naozaj len starí majstri nad 60 či 70 rokov, ktorí všetky techniky ovládajú dokonale. Nedávno bol v Trnave majster Takeji Ogawa. Má deviaty dan a ide o legendu, ktorá spoluzakladala karate na Slovensku. Oslávil sedemdesiatku a bez problémov zacvičí všetko potrebné.

Laik vie, že bojujete v kimone s opaskom. Je to celá výbava?

Na rukách máme čosi ako rukavice, a hoci sme bosí, používane aj chrániče holene aj nartov. Aby nás diváci vedeli jednoduchšie odlíšiť, jeden má červený a druhý modrý opasok, v týchto farbách sú aj chrániče.

Za čo získavate body?

Za rôzne techniky – údery, kopy a podrazenia, teda podmety, ktorým zhodíte súpera na zem. Aj to zhodenie však musíte ukončiť úderom, inak bod nezískate.

Kam všade udierate? Môžete niekomu uštedriť lakťovku?

Lakeť je zakázaný. Poviem to zjednodušene – zásahovými plochami pri úderoch sú hlava, hrudník, brucho, boky a chrbát. Pod pás sa už neútočí s výnimkou podmietnutia či potknutia. Za úder kamkoľvek získavate jeden bod, za kop na telo dva body, za kop na hlavu tri body, keďže ide o náročnejšiu techniku. Boduje sa čistý zásah, čiže ak ten úder súper vyblokuje, nezískate nič. Dnešné karate je ýchle, niekedy človek v hľadisku ani nerozumie, prečo bol pridelený bod, lebo ten úder nezaregistruje. Štandardne sa súťaží tri minúty čistého času, vo finále štyri, čo znamená, že môžete rok trénovať a za tri minúty všetko stratiť.

Stáva sa, že rozhodcovia urobia zlý verdikt?

Určite, možnosti manipulácie sú tam podobné ako pri iných bojových športoch, niektoré veci sú subjektívne, občas je zase naozaj ťažké rozhodnúť, kto dal úder ako prvý, lebo v tej rýchlosti je problém všetko zaznamenať. Každý rozhodca vidí konkrétnu akciu či úder rôzne. Videorozhodcovia sa nepoužívajú.

Nenominovali ma pre osobnú averziu trénera voči mne

Aká je vaša životospráva?

Kedysi som ju vnímal inak. Pred pretekmi som prakticky vždy musel zhadzovať do príslušnej váhovej kategórie, v mojom prípade do 75 kilogramov. Vtedy som si nemohol dovoliť mať viac, ale medzi jednotlivými súťažiami sa človeku bežne stane, že má aj 79.

Nie je potom lepšie ísť do vyššej váhovej kategórie?

Nie, lebo každému pasuje iná, a ja som mal najlepšie výsledky práve v tejto. Výhodnejšie teda bolo trochu zhodiť, ako ísť bojovať s tými, čo majú o 10 kilogramov viac. Áno, v takom prípade si človek rozmyslí, či bude jesť vyprážané alebo len dusené či varené. Niekomu viac vyhovuje delená strava, niekto sa poriadne naje len na raňajky, na obed uberie a večeru má minimálnu, iný posledné dni pred zápasmi stále potrebuje zhodiť dva kilogramy, čo je problém, lebo telo už má vyrysované a nemá kde uberať. Vtedy si neosladí ani kávu a mäso či zeleninu jedáva bez prílohy. Na druhej strane mimo súťaží nemám problém dať si aj pivo.

Čo doping?

Objavil sa už aj v karate. Keďže sa tu však netočia peniaze ako v olympijských športoch, pretekári nemajú okolo seba veľké tímy trénerov, lekárov a terapeutov, ktorí im môžu niečo dať, prípadne ich k tomu tlačiť. Keby sme mali servis ako svetoví cyklisti, určite by doping vo veľkom prenikol aj sem. Ten sa totiž objaví všade, kde sa hrá o veľké prachy. S tým všetkým totiž súvisí popularita, reklama, záujem médií, odmeny a podobne, čo sú veci, ktoré niekoho môžu motivovať až k tomu, že začne dopovať.

Na posledné majstrovstvá sveta ste sa nedostali. Reprezentačný tréner vás nenominoval, hoci ste v príprave dosiahli najlepšie výsledky. Vy ste sa na to verejne sťažovali. Čo sa stalo?

Už to nechcem rozoberať, šlo o osobnú averziu trénera voči mne. Najskôr tvrdil, že nemám formu, ale keďže výsledky hovorili o inom, tak to otočil, že mi chýba pokora a napokon životospráva. Občas mám pocit, že ľudia pod pokorou myslia sklopenie uší a mlčanie aj za cenu, že sa voči vám správajú neférovo.

Bolo mi však povedané, že ten človek odchádza, takže to neriešim a očakávam, že budem môcť ďalej reprezentovať. Prišlo mi to čudné, lebo som investoval do drahej a kvalitnej prípravy vrátane Japonska, a to mi už nikto nevráti. Majstrovstvá sveta sú vrcholom a mňa sa to dotklo. Keby tu boli lepší, nepoviem ani slovo, ale jeden človek vás takto dokáže odstaviť?

Lenže to znamená, že sa medzi vami niečo muselo stať. Konkrétne?

Stalo sa len to, že po jednom turnaji, teda až po súťažiach, sme si s kolegami zašli na pivo a on prišiel s testerom, že nám dá fúkať. Dotklo sa ma to, lebo mám 34 rokov a viem, čo si môžem v príprave dovoliť. Reprezentujem viac ako 20 rokov, takže ma uráža, ak niekto skúša takéto ťahy. Zmysel to má pri 15-ročných, nie v mojom veku. Urazil sa, pochytili sme sa a vyvrcholilo to tým, čo už viete. Podľa mňa to bola len zámienka, lebo na pivo po turnaji sme chodili aj v minulosti.

Sme mladí ľudia, nie stroje, neopíjame sa, občas si ideme niekam posedieť. Robíme to roky a keď sa to hodilo, zrazu to bol problém. Pritom som sa za to trénerovi dvakrát ospravedlnil, hoci fakt nemám pocit, že som vyviedol nejaký prúser. A o tom, že ma nenominuje, mi ani nepovedal osobne, dozvedel som sa to z internetu. Vás by sa nedotklo, ak by na majstrovstvá sveta poslali niekoho, koho porážate? Ten chalan za to však nemôže, je v tom nevinne, problém vyrobil tréner. Ak nám ide o slovenský šport alebo lepšie povedané o slovenské karate, vec mohla byt riešená inak. Osobné antipatie a zaujatosť by mali ísť bokom. Nakoniec sa totiž premietli do procesu nominácie, ktorý mal byť čo najobjektívnejší.

Zdroj: www.sme.sk